Príhovor ( prejav ) pri pohrebe 5

 

    Vážení prítomní, smútiaca rodina!


 

    Sú medzi nami ľudia, ktorých prítomnosť je taká samozrejmá, že si ju ani neuvedomujeme. Tak ako si neuvedomujeme vzduch alebo tlkot vlastného srdca. Často zabúdame, že je to pre nás nevyhnutnosť. Až strata nám to pripomenie. Tak ako nám strata blízkeho človeka pripomenie, ako veľmi sme ho milovali.

    Srdce našej zosnulej prestalo biť naveky. A nás táto správa zasiahla ako bolestivý šíp priamo do srdca. Niečo, čo človek nečaká, však kto by povedal, že jej čas sa už naplnil. Aj napriek chorobe, ktorá ju postihla, my sme stále nechceli prijať neodvratný koniec jej života. Malo to tak rýchly priebeh, že sme si to v každodennosti našich životov ani nestihli uvedomiť. A preto je nám teraz nesmierne ťažko. Určite každému z nás je teraz ľúto, že jej nevenoval viac času, viac pozornosti, ktorú by si bola určite zaslúžila.

    Bola vždy tak skromná, nežiadala od ľudí, od života veľa. Žila už dlhé roky sama, jednoduchým spôsobom života, poctivo chodila do práce, vytvárala drobné radosti pre svoju vzdialenejšiu rodinu. Osud jej nedoprial veľa šťastia. Určite by si bola zaslúžila viac lásky, viac radostí. No ona sa nikdy neponosovala. Prijímala svoj údel, verila v Boha, vo vyššiu silu a svojmu osudu sa nebránila.

    Ľudia si ju budú pamätať ako tichú, nenápadnú žienku, ktorá nenarobí vietor, ktorá ani slovkom neublíži. A predsa veľa znamená. Znamená veľa práve svojimi ušľachtilými vlastnosťami, svojou silou znášať rany osudu v tichosti, sama, bez očakávanie cudzej pomoci. Však aj koniec života, ktorý si prežila v bolesti bola viacmenej sama.

    A práve to je to, čo nás v tieto chvíle núti sa zamyslieť nad vlastnými životmi, nad našimi hodnotami. Sme tu a nevieme, kedy naša cesta vyústi do konca, ani nevieme, ako dlho budú ľudia blízki, ľudia, ktorých si vážime medzi nami. Tak preto využime každú chvíľu, ktorú môžeme venovať tomu druhému. Žijme pre tých ľudí, ktorých máme, pretože nič nie je samozrejmé a každé srdce sa raz zastaví.