Príhovor ( prejav ) pri pohrebe 1, od kolegu

 

    Vážení prítomní,


 

    ospravedlňujem sa za trasúci môj hlas, však ťažko mi je v tejto chvíli hovoriť. V prvom rade chcem vyjadriť pani manželke a deťom úprimnú sústrasť. Všetkým nám je to veľmi ľúto.

    Nebohého Ivana som poznal veľmi dlho. Vynárajú sa mi teraz v pamäti spomienky, ako sme nastúpili do práce, spolu na jedno oddelenie, spolu sme začínali. A od vtedy na jednom pracovisku až do 93. V práci to nebolo vždy med lízať. No s Ivanom to všetko šlo akosi ľahšie. On vedel do tých každodenných problémov viesť taký optimizmus. Večne usmiaty chlapík, ktorý vedel v tej pravej chvíli pobaviť. Jeho zmysel pre humor vyplýval z takého nadhľadu, že nech bolo človeku akokoľvek ťažko, zrazu mu to prišlo ako jeden veľký nezmysel. To bola jeho silná schopnosť ukázať človeku, že niet sa prečo trápiť. A pritom on sám ľudí svojimi problémami nezaťažoval.

    Aj keď sa naše pracovné cesty rozišli, ostali sme dobrými priateľmi. Vždy si budem pamätať naše spoločné chvíle na rybačke. On bol totiž ten typ človeka a je to niečo veľmi výnimočné, s ktorým sa dá celé hodiny mlčať a aj tak sa pri ňom človek cíti dobre. Ideálny spoločník-rybár. Také príjemné ticho, pohoda.

    Myslím, že mi dáte všetci za pravdu, že zosnulý bol veľký človek. On nepotreboval byť nápadný, robiť veľké gestá. On už len samotnou prítomnosťou ľudí tešil a vedel pomôcť. A preto sa teraz musím pýtať: „Ivko, čo si nám to spravil? Takto nás nechať.“

    Ale v takýchto chvíľach si my ľudia uvedomíme svoju konečnosť. Sme tu len dočasne a raz budeme musieť aj my túto loď opustiť. Doprajme teda nebohému pokojný spánok a nech nás uteší, že sme mali tú možnosť poznať a stráviť určitú časť života s takým skvelým človekom ako bol on.


 

    Ďakujem Vám za pozornosť.